Ťažko hľadať príznačnejšie pomenovanie niečoho neuchopiteľného, emócia lovca a ďalšie otrepané klišé snáď nemusím opakovať. Večné preteky, netrafené cieľe a hľadanie nepoznaného, áno k tomu som sa aj napriek rozpačitému začiatku chcel dopracovať. Tam je to ťažšie, tam sú vačšie, vačšie čo? Trofeje, zážitky? Aké mám mať priority? Je vôbec lov kapra o prioritách? Asi som trošku mimo diaľnice, kedže mňa vždy priťahovala inakosť. Môžete si povedať aká inakosť, prezentuje snobskú značku, kopíruje to, čo na ostrovoch robili dávno, máte pravdu, ale taktiež sa stotožnujem s tým, že hľadať svätý grál niekoľko tisíc míľ ďaleko je scestné. Nepochopte ma zle, neodsudzujem dobrodružné cesty, je to krásne, chcel som sa iba dostať bližšie k myšlienke. Myšlienke, nad ktorou som premýšľal túto zimu. Totiž, objavovať sa dá donekonečna aj v kvapke vody, vždy ide o uhol pohľadu a to, ako dlho sa ňou budeme zaoberať. Tmavé šupiny a bruchá plné korýtok. Dve vody, ktoré sú tak odlišné a to mi poskytuje dostatok rozmanitosti. Je tam 20+? Samozrejme, o pár rybách chytených za touto hranicou som počul, ale keby aj nie, čo by to zmenilo? Tie ryby sú tam fascinujúce, namietate, že všetky ryby sú krásne samozrejme máte pravdu, svojim spôsobom. Pár vychádzok k vode tmavých šupín, presnejšie tri a ja som bol presvedčený o svojej šikovnosti, z omylu ma vyviedlo sparné doobedie. Registroval som pohyb v plytkej zarastenej časti jazera, a tak som sa vydal v prsačkách na malý prieskum, netreba detailne popisovať čo som videl, podlomili sa mi kolená a aj keď to neboli tak veľké ryby, aké sa mi v predchádzajúcom období podarilo uloviť, registroval som niekoľko jedincov, ktoré som tam nikdy nevidel, nepočul o nich a zdalo sa, že neexistujú, dva lysce plávali pol metra od mojich nôh, zvláštne sfarbený šupináč iba víril sediment na dne. Vždy ma fascinovali ryby, ktoré sa nedali uloviť, je to pozostatok z mojich nekonečných potuliek v detstve okolo potoka, a staré jalce, ktoré sa mi občas podarilo pozorovať, ma roky školili. Nádej sa opakovala a striedala sa s pocitmi bezradnosti. Ďalšia odbočka od témy, avšak pre môj budúci rybársky život určujúca. Prirodzene vo mne vzbudila nie túžbu loviť, ale objavovať, to je to podstatné. Každá voda je malý vesmír so svojimi špecifickými pravidlami. Dva prúty a niečo navyše. Dôvtip, empatia a mnoho premenných, prirodzená potrava, tlak, teplota, fáza mesiaca, stále sa cítite byť nad vecou? Pretože ja vonkoncom nie, čo je však vo svojej podstate skvelé! Je to úžasný pocit nebyť pánmi udalostí, nikdy sme ani neboli, aj keď sa snažíme nasadiť si masku neoblomnej istoty, a tí čo sa opakujú zákonite stagnujú. Vlastne stále je všetko na začiatku, všetky príbehy sú rozpísané a je svojim spôsobom nepodstatné ako dopadnú, pretože vždy budú krásne, aj keď iba o kvapke vody na ranným slnkom ožiarenej lyžičke.
by Jakub Trimay
Originálny článok si môžete prečítať tu: https://jakubtrimay.wordpress.com/2018/06/08/dialnica-a-vedlajsie-cesty/