Celý tento príbeh je iba na začiatku, už dávnejšie som sa prichytil pri myšlienkach, aké to je chytať v absolútnom neznáme, nevedieť, kto tam akú rybu kedy chytil a ani aká je najväčšia ryba v danej lokalite. Každý záber je sprevádzaný neopísateľným pocitom vzrušenia z neznáma. Črtali sa nejaké lokality, no nedopadlo to dobre. Jednu vodu vypustili, druhá nemá vysporiadaného vlastníka a tak tam je lov nemožný, respektíve na vlastné riziko. Poďme ale k samotnému príbehu Kiaru. V spoločnosti priateľov, tiež kaprárov telom aj dušou, som sa dopočul o vode, ktorú vlastní jeden pán, no nikoho si tam nechce pustiť, samozrejme z pochopiteľných dôvodov, keďže kapor je u nás žiaľ stále považovaný za vynikajúcu konzumnú rybu (aký nonsens). O tom sa v budúcnosti tiež plánujem zmieniť v súvislosti s inou konkrétnou myšlienkou, ale to už je iný príbeh.
No, aby som príliš neodbočoval a nerozpisoval sa o detailoch, vďaka týmto dobrým priateľom sa mi podarilo získať dôveru majiteľa a s neopísateľnou radosťou sme si z manželkou (tiež kaprárkou) uvedomili, aké možnosti sa nám práve otvorili. Prvá obhliadka nám doslova vyrazila dych. Panenská voda, na jednej strane obohnaná poliami a starými vŕbami, na druhom brehu krásny les ukončený alejou starých stromov. Vo vode obrovské množstvo vegetácie dávalo tušiť, že to vôbec nebude ľahké. Veľké množstvo prirodzenej potravy a iba malinké vyčistené miesta. Odchádzali sme neskutočne motivovaný, nik netuší, aké ryby tam v skutočnosti plávajú. A nevieme to ani teraz, keď píšem tieto riadky. Hneď na prvej rybačke sa nám však tento raj trochu pootvoril. Chcel som začať taktikou masívnejšieho kobercového kŕmenia drobnými časticami, nie len do voľného oka, plánoval som vytvoriť čo najsilnejšiu pachovú stopu a rastlinami prechádzajúce ryby priviesť do centra diania.
Rád si partikel upravujem a tak jemne nafermentovaný s prídavkom talinu, roboin redu a betainu bola moja jednoznačná voľba, keďže týmto atraktorom maximálne dôverujem. Koberec bol prestretý, obohatený o hrubšiu zložku pozostávajúcu z boilies. Ryby na moje príjemné prekvapenie reagovali rýchlo, no začala sa prejavovať aj slabina takéhoto spôsobu kŕmenia, ktorou je malá schopnosť selekcie. Takže som postupne uberal z jemnej zložky a dokrmoval už iba čistým boilies. Váha rýb sa zväčšovala a druhú noc po letnej búrke to korunoval na túto vodu nádherný dlhý šupináč. Posledný deň tesne pred odchodom prišla ďalšia ryba, ktorá je v súčasnosti najväčšou chytenou rybou na tejto vode. Takže cieľ prvej, dá sa povedať spoznávacej rybačky, bol prekročený a ja na vrchole kaprárskeho blaha.
V krátkosti sa zmienim ešte o montážach, ktoré som používal. Keďže dno je pokryté silnou vrstvou zapáchajúceho bahna, ktoré vzniká zo zbytkov rastlín, bola jednoznačnou voľbou helikoptérová montáž s ľahkými olovami a vyšším dorazom, aby nadväzec pekne ležal na povrchu a nástraha čo najmenej zachytávala pach tohoto bahna. Samotné nástrahy (wafters) som nechal nasiaknuť v tekutej potrave a posypal ich pečenovým práškom, toto zatraktívnenie som zvolil už kvôli vyššie spomínanému problému.
V ďalšej časti sa chcem vrátiť ku histórii tejto vody a podrobnejšie sa rozpísať o jej jednotlivých zákutiach.
by Jakub Trimay
Originálny článok si môžete prečítať tu: https://jakubtrimay.wordpress.com/2017/10/11/kiarske-dobrodruzstva-i/