Vo vetre aj teple


Konečne prišla zmena počasia. Teploty ustúpili, aj keď iba na niekoľko dní, a preto som si dal trochu chytania na našej miestnej vode. Je to jedna z najkrajších vôd, ktoré poznám. Staré rameno rieky, ktoré je obklopené mohutnými stromami a rákosím. Ako je to na viacerých vodách na pekné úlovky tu treba čakať relatívne dlho, ale s feederkou, alebo na plaváčik sa tu dá zabaviť aj tak. Sadol som si hneď k najbližšiej časti vody, kde je dosť častá premávka rybárov. Vybral som si miesta na nahodenie montáží v zátiší stromov pod brehom, kam sa rybári nevedia dostať. Väčšinou na tomto mieste nechytá nikto. Na ľavo je malá zátoka s trochou rákosia a padnuté konáre iba dotvárajú tichú scenériu tohto zákutia.



Celý čas, ako som sedel pri brehu a pozoroval dianie okolo vody, sa v ľavo od mojich prútov, iba niekoľko metrov, “pásol” amur. Ticho som ho sledoval a pozoroval ako si zohýňa listy rákosia. Zatiaľ som sa sústredil na nahodené prúty. Niekoľkokrát som sa ešte postavil a pozrel na malú zátoku, či toho amura ešte uvidím a stále tam bol. Iba raz za čas sa vynoril aby si stiahol obľúbenú potravu. Vytiahol som ľavý prút a odstrihol leadcore. Nemal som pri sebe svoj plavák, ktorý by som naviazal, a tak som si spravil jednoduchý nadväzec s popkou, ktorý som priviazal priamo na kmeňový vlasec. Bez záťaže, bez plaváku, bez ničoho. Pozrel som sa k rákosiu ešte raz a list bol stále pod vodou. Takže tam ešte bol. Asi tak šesť metrov odo mňa. Nebolo to ďaleko, ale vietor fúkal práve na mňa. Skúšal som nahodiť čím bližšie k miestu kde som rybu naposledy videl, no bez záťaže to nebolo ľahké. Proti vetru, trafiť sa do tesnej blízkosti tŕstin. Možno to bolo aj desať minút, kým som popku dostal do blízkosti ryby. Už iba čakať. Ale ani nie po minúte sa pomaly zjavila hlava a zamierila si to od listu k mojej nástrahe a zhĺtla ju. Zásek! Parádny súboj iba niekoľko metrov od brehu medzi rákosím. Cítil som ako mi stúpa adrenalín. Proste takýto štýl chytania je niečo úplne iné ako čakanie na pípnutie hlásičov. Po niekoľko minútovom súboji bol v podberáku.


Ani nie o týždeň na to som sa šiel pozrieť na túto vodu a pozrieť sa do zátoky. Teplo bolo neznesiteľné, ale čo sa dá robiť. Na tom istom mieste som videl pri rákosí hlavu ryby, ale vyzerala skôr ako hlava sumca. Voda bola o niečo mútnejšia ako minule. Tažšie sa rozoznávali detaily vo vode. Vybral som si už z minula pripravený prút s popkou a podberák. Skúsim to ešte raz. No hlava zatiaľ zmizla. O niekoľko sekúnd neskôr som spozoroval pohyb rákosia na inom mieste. Ďalej odo mňa, na oveľa horšie dostupnom mieste. Tam to bez záťaže nedohodím. Spravil som si cestičku cez kríky aby som mal lepší pohľad na situáciu. Z tohto miesta som mal lepšiu šancu nahodiť na vytipované miesto. Zobral som si prút a podberák a pretlačil sa cez kríky. Asi na dvadsiaty krát som to hodil presne tam, kde som to chcel mať, pri rákosí kde sa amur kŕmil. No dovtedy odplával s odtrhnutým listom. Pot mi stekal do tváre, do očí, komáre ma oblietavali, ale stál som tam s prútom v ruke ako socha.

Polarizačné okuliare som nechal v aute a tak som sledoval iba pohyby rákosia. Na ľavo som si všimol zvýrenie hladiny od ryby. Potom sa pohlo rákosie bližšie pri brehu. Stále je tu, ale nie pri tom jeho obľúbenom rákosí kde som na neho čakal. Pozeral som sa do strán či neuvidím nejaký pohyb, ale zrazu som mal pocit akoby moja popka zmyzla. A zmyzla! Ďalší zásek. Je tam! Musel som ho hneď potiahnúť k sebe aby nemal šancu zájsť do spadnutých konárov. Vlasec sa mi zavadil do rákosia a podberák nedočiahol až pod rybu. Tu nebolo miesto riadne unaviť rybu. Trochu som ho ešte potiahol a naštastie som ho dostal do podberáku. Je to proste neuveriteľné! Dve vychádzky na túto vodu a dve pekné ryby. A to nikto ani neveril, že v tejto vode ešte plavú amuri. A k tomu z hladiny. Je to niečo čo som ešte nezažil a je to naozaj adrenalínová chytačka. Samozrejme ryby sa vrátili do svojich domovov a ja sa ešte určite vrátim pozrieť sa do malej zátoky či ich neuvidím.



by Peter Dubík